Svedectvo o Červenom Kláštore 2014 – Rudo
Červený Kláštor v živote našej rodiny zohral veľkú úlohu už pred troma rokmi , keď sme sa sem vybrali ako ideálna šťastná rodinka so vzťahmi na bode mrazu a s peklom v duši , ktoré sme roznášali všade a všetkým koho sme stretli. Teraz už viem určite prečo to bolo potrebné – preto aby som mohol poznať a užiť si zmeny , ktoré mňa a celú moju rodinu na tomto mieste počkajú.
Dva roky na to – teda vlani – som priviedol seba a svoju manželku znova na toto miesto. Boli sme plní nepokoja, zúfalstva a beznádeje. Mali sme syna na pokraji istej smrti z predávkovania , ktorý stále odmietal komunitu. Využíval stále tú najvážnejšiu názorovú a vzťahovú trhlinu v našej rodine. Keď som čokoľvek povedal vždy na tom bolo čo vylepšiť , alebo zmeniť a to dávalo priestor na únik z domu a lavírovanie medzi rodičmi. Vôbec si teraz presne nepamätám čo presne sa vlani v Červenom Kláštore dialo, alebo hovorilo. Viem len jedno, veril som že to miesto a tí ľudia okolo mňa vedia a chcú pomôcť mne, mojej rodine ale hlavne môjmu ohrozenému synovi. To bolo jediné a to najdôležitejšie. Pritom som konečne zabudol na seba na svoje „problémy“ , ktoré sa mi len pred krátkym časom zdali také dôležité a neprekonateľné . A samozrejme ja, ako hlavný a nenahraditeľný , bez ktorého by sa nevyriešil ani jeden z nich.
Zrazu som sa ocitol až na samom dne, nevedel som čo mám ďalej robiť, ako mám žiť a o čo sa mám v svojom živote snažiť, o čo sa mám oprieť. Plakal som ako malý chlapec, kde ma nikto nevidel, a prosil som Boha o svetlo, aspoň malé svetielko , ktoré by mi ukázalo ako ďalej čo robiť. A ono to prišlo v sobotu večer bolo divadelné predstavenie o Márnotratnom synovi. Tam sa to vlastne všetko začalo. Videl som svoj život ako na dlani. Zrada mňa ako syna, keď som na sladké reči svojej matky zradil všetky otcove ideály , aj keď nebol bez chýb ako každý , ale nakoniec zostal úplne sám a opustil som ho aj ja jeho jediný syn. Videl som svoje zlyhanie ako muža, manžela a otca , ktorý chcel pre svoju ženu a svoje deti zabezpečiť ideálny život a blahobyt za každú cenu . Pritom som zabudol žiť so svojou rodinou a nenaučil som žiť ani svoje deti.
Ale Boh na mňa nezabudol. Tak ako v obraze Abraháma vzal môjho syna Jozefa a chcel ho obetovať , aby zachránil mňa a moju rodinu . A verím, že by to bol aj urobil, ak by som sa nebol včas spamätal. Už neviem kde som tú múdru a učenú poučku predtým počul, ale stala sa každodennou realitou môjho života. Pane neviem ako ďalej, viem len jedno, že tak ako som žil doteraz už nechcem žiť , Ty Pane konaj v mojom živote, ja pôjdem v tvojich šľapajach. Možno sa to všetko udialo aj na príhovor môjho otca a starého otca, o ktorých sa po rokoch po ich smrti moja mama vyjadrila (keď už prestala na nich nadávať a ponižovať ich v mojich očiach), že tak sa modliť iných chlapov v živote nikdy nevidela.
Vlani som po tom všetkom odišiel z Červeného Kláštora plný nádeje a odhodlania. Vedel som , že Boh je na mojej strane a vedel som tiež, že hlavným aktérom celého príbehu nie je môj syn Jozef ale ja sám, aj keď jeho peklo v našej rodine najviac postihlo a stálo ho to skoro život. Vedel som tiež, že ak chcem niečo zmeniť, musím to urobiť v sebe, na kolenách, v modlitbe a v odriekaní. Vedel som že pokoj , ktorého záblesky som sem tam pociťoval v svojej duši, je tým základným merítkom, ktoré ma povedie na ceste, po ktorej som sa rozhodol kráčať. Pokoj v duši je smerovka na ceste za Kristom. Aj keď je teraz ešte veľmi ďaleko predo mnou viem, že ma volá k sebe, a že čaká či pôjdem za ním .
Prišiel tohtoročný termín stretnutia rodičov v Červenom Kláštore a ja s veľkým uspokojením a očakávaním som sa znova vybral aj s manželkou na toto požehnané miesto. Medzitým sa už začali diať úžasné a povedal by som, že zázračné veci v našej rodine. Peklo si navzájom vyrobíme už len občas , keď pýcha a zlosti prevládnu nad tou troškou lásky, ktorou dokážeme vyplniť svoje srdcia. Rozhodujúce je, že to už nie je stav trvalý a stáva sa to čím ďalej, tým menej často. Syna máme v komunite už viac ako pol roka, dokonca sme sa s ním stretli pred dvoma týždňami na dni otvorených dverí v Kráľovej. Cestou do Červeného Kláštora sa začali diať podivné veci . Trochu sme meškali a tak pár kilometrov pred cieľom telefón – jedna kamoška za malú chvíľku ďalšia . Mal som z toho taký zvláštny pocit na chrbtici , akože sa ide niečo udiať. A veru sa aj udialo. Náš syn bol po dvoch týždňoch znovu s nami a to na celé tri dni. Tak tú radosť asi ani neviem dobre opísať. Poďakoval som sa za to hádam všetkým a bezpočetne krát, ale najviac Otcovi, ktorý mi to všetko daroval ako nesmierny a nezaslúžený darček. Fakt som to nečakal a sám neviem čím som si to zaslúžil. Asi si budem musieť na to zvykať , že občas dostanem niečo aj nezaslúžene ako dar, ako niečo, čo naplní moje srdce radosťou, aby som potom mohol túto radosť rozdávať všetkým okolo. Chodil som tri dni po Červenom Kláštore ako páv a pekne som si všetkých vychutnával , či ma vidia a náležite to vedia , že ten vedľa mňa je môj syn, môj milovaný syn Jozef , ktorý bol stratený a našiel sa, bol mŕtvy a znova ožíva k novému životu. Bol som hrdý a dokonale šťastný . Dokonca som „čiastočne“ odpustil aj Ivanovi to fau pais z pred mesiaca na stretnutí rodičov vo Vrbovci a tú dlažobnú kocku ktorou som ho chcel praštiť som už odhodil.( pokus o vtip)
Všetko to prebiehalo úžasne a nerušene až do sobotnej adorácie. Pekne som si to užíval tú nekonečne úžasnú a neskonale príjemnú a lahodnú chvíľku, až do neočakávaného vyvrcholenia adorácie. Nemohol som ani myslieť na spánok. Nakoniec niekto povedal , že bude zdieľanie . Veľmi som sa na to tešil. Všetci sme boli unavení nevyspatí ešte z predchádzajúcej noci ale každému svietili oči ako po zásahu elektrickým prúdom. Bol s nami aj môj syn, aj keď nič nepovedal, bol tam a prežili sme spolu tú úžasnú chvíľu spoločenstva na adorácii aj na zdieľaní. Rad na mňa prišiel skoro až pri konci hlboko po polnoci a tak neviem isto či som povedal všetko ako som chcel, ale určite všetci videli, že som šťastný a nadšený z toho čo som ten večer zažil.
Celkom v pokoji som prežíval celú adoráciu aj časť v ktorej Braňo hovoril o tom ako nemám zavadzať Ježišovi, aby on konal v mojom živote. Tak som si rochnil , reku dobre Rudko vidíš to si urobil už vlani v predstihu a veru oplatilo sa až zrazu ej sa hoj sa… Ono to ide aj ďalej . Už si milý Rudko zabudol, ako si vytrvalo prosil, ukáž mi Pane čo mám robiť ,kadiaľ mám ísť. A tu bola jednoduchá odpoveď z Braňových úst. Dosť bolo rochnenia, tieto darčeky nie sú iba pre teba, ba nie sú vôbec pre teba. Sú to darčeky, ktoré treba darovať ďalej iným, ktorí na ne čakajú . Najprv ma to vystrašilo a znepokojilo. Hneď som si nás so ženou predstavil ako dvoch zúfalých jehovistov s letákmi v ruke na rohu ulice. Ale ako som počúval, ale hlavne preciťoval, veľkosť a dôležitosť chvíle pri priamom pohľade do Ježišových očí v eucharistii, pochopil som, že prvá aj druhá fáza pochopeného priamo súvisia. Dary, ktoré som dostal, a ktoré stále dostávam od Ježiša v eucharistii a v slove, ktoré denno- denne ku mne hovorí, nie sú len pre mňa, ba keby som si to nechal len pre seba stratili by svoj význam. Sú určené všetkým, ktorých každý deň stretávam v tých najbežnejších situáciách. Nie je to o agitácii na rohu ulice, ale životom, každým dobrým slovom, gestom, ale aj jednoznačným a keď treba aj pevným, ale láskyplným postojom.
Prežil som jednu z najkrajších chvíľ v svojom živote . Absolútne šťastie so stretnutia so svojím milovaným synom. Verím tomu, že zároveň toto bol spôsob, aby som dokázal otvoriť svoje srdce Svätému Duchu a prijal som do svojho srdca ďalšie jeho slová a pravdy, s ktorými môžem ďalej žiť a pre ktoré sa oplatí žiť tento život v plnosti , pokoji a radosti.