Svedectvo – moje Vianoce v Brazílii
Moji drahí Cenacolci,
chcem sa s vami podeliť o to, ako som prežila tieto vianočné sviatky.
Moje Vianoce boli požehnané, krásne a zároveň nezvyčajné, lebo som ich strávila
v ďalekej Brazílii, kde žije na misiách naša dcéra Ivana.
Nie som žiadny veľký cestovateľ a pred odchodom som mala veľký stres, ale dodalo
mi odvahu to, že nepocestujem sama , ale toto dobrodružstvo budem prežívať spolu
a našou mladšou dcérou Ninou.
Rozhodnutie ísť za Ivankou na návštevu veru stálo za to. Prežili sme v komunite
nádherné chvíle a naplnený čas. Všetci nás krásne privítali a od prvej chvíle som sa
tam cítila veľmi dobre a obklopená láskou. Aj keď sme často nerozumeli čo nám chcú
povedať, o to viac sme sa dorozumievali pohľadom, úsmevom a objatiami.
Najúžasnejšie boli tie krásne malé deti. Na čas strávený s nimi nikdy nezabudnem.
Spoznali sme tam veľa skvelých ľudí, ktorí už navždy zostanú v našich srdciach.
Dopriala by som naozaj každému, zažiť to. Čas sa tam akoby spomalil, ale zároveň
sa tam stále niečo dialo. Bolo krásne, že sme spolu s nimi mohli prežiť sviatky
a prípravu na ne. Aj my sme sa snažili prispieť svojou troškou a začleniť sa do
každodenného života na misiách.
Klamala by som vám, keby som napísala, že mi bolo iba krásne. Prišli aj ťažšie
momenty, ktoré som prežívala, keď mali naše dcéry spolu situácie, ktoré niektorú
z nich zraňovali.
Ich vzťah je zatiaľ veľmi krehký a poznačený zraneniami, ale ja verím, že im bude
dopriate postupne všetko uzdraviť.
Verím tomu, lebo vidím aké veľké veci robí Boh v našich životoch.
Ivanka v komunite prešla veľký kus cesty, zažila veľa ťažkých chvíľ a náročných
situácii a videla som, že aj život na misiách si vyžaduje veľa obetovania, trpezlivosti
a pokory. Zároveň som si však uvedomila, že som ju nikdy nevidela takú spokojnú
a šťastnú.
A pri našich rozhovoroch, ktoré boli veľmi otvorené ale zároveň plné lásky, sme si
uvedomili aj to, že jej nechýbame, a že je to vzájomné. Že aj keď moje materinské
objatie a povzbudenie bude pre ňu vždy veľa znamenať, dozrela a túži už aj po inej
láske, inom objatí. A ja na to s pokojom v duši hovorím len: Ďakujem.
Keď sme sa pri našom odchode lúčili, povedala, že si nevie predstaviť, že by mala
odtiaľ teraz niekde odísť a ja som to úplne chápala. Lebo je doma, je so svojou
rodinou.
Mama Ivana