Ticho po búrke
Na Slovensku máme roky osvedčenú obyčaj, že v čase verifiky (previerky) pozývame
svojich blízkych prichádzajúcich z komunity na piatkový rodičovskom klub. Na prešovský
klub prišiel Roman, ktorý bol v komunite niekoľko rokov. Jeho posledné svedectvo bolo pre
nás mnohých silné. V mojom srdci ostala stopa jeho prekonania sa, ochoty, odhodlania
a rozhodnutia pre správnu vec – odísť do írskeho domu, ostať načas žiť v tomto komunitnom
dome, cez neľahké prekážky a každodenné boje.
Aj cez jedného chalana Božia prozreteľnosť objala Boží ľud. A takto všetko si to Boh
vyskladal cez ochotné srdcia: súkromná púť cenacolských mám pred rokom do Írska, ktoré
iniciovali tohtoročnú spoločnú púť československého Cenacola, impulz od Romana, že
tradičný ples by mohol byť na mariánskom mieste v Klokočove na Zemplíne, odkiaľ
pochádza. Toto všetko požehnanie sme mohli zažiť.
Kráľovná Knocku v Írsku nás privítala v tichu, tak ako sa zjavila pred 145 rokmi, so Sv.
Jozefom, evanjelistom Jánom a Baránkom Božím. Nepovedala nič, iba hľadela s otvoreným
náručím do neba. V tichu vtedy, aj teraz, keď sme prišli do Írska pár dní po veľkom orkáne.
Ako povedal páter Declan: „Ona je tá istá tu, aj vo vašej krajine,“ a predsa to TICHO hovorilo
ku mne práve v Írsku. Byť ticho pre mňa nie je ľahké. Keď chcem riešenia hneď, keď chcem
utiecť pred nepríjemnosťami bez boja, keď neviem, ako ďalej, keď som netrpezlivá, mrzutá,
výbušná, plná strachu, svojich predstáv a vlastného zauzlenia. Ostať v tichu modlitby
a nechať riešenia na Boha. Aj Sv. Patrika, patróna Írska, sa Božia milosť dotkla až v tichosti
a samote, kde sa naučil modliť, znášať utrpenie a prijať svoj kríž. Tam som si tiež veľmi silne
uvedomila, aké veľké požehnanie dostávame na Slovensku, že môžeme my rodičia, priatelia
kráčať s komunitou prostredníctvom všetkých pravidelných stretnutí, akcií a vytvárať jednu
rodinu, posilňovať sa ako pútnici nádeje a tak lepšie porozumieť sebe a našim blízkym, ktorí
budujú sami seba v komunite. To nie je samozrejmosť. Je to obrovský dar kráčať v radostiach,
aj v ťažkostiach v spoločenstve nás, rodičov a manželov. Cenacolo v Írsku, kňazi, chlapci,
dievčatá, rodičia, žehnáme Vás!
Týždeň po Írsku nás čakala Panna Mária Klokočovská, katechézy, svedectvá, zdieľania a
tradičný cenacolský ples. Ďakujem Bohu, že máme kňazov, ktorí nás aj na tomto stretnutí
sprevádzali. Ani toto nie je samozrejmosť.
A zavŕšením februárových milostí bolo stretnutie s donom Andreom, Santiágom
a Martinom, ktorí prišli medzi nás zo srdca komunity z Talianska a priniesli čerstvý závan
radosti, nádeje a povzbudenia kráčať po tejto ceste ďalej, vpred, v jednoduchosti, odvahe
a láske.
Je to pre mňa hlboký nádych nového začiatku. Ďakujem všetkým, s ktorými môžem kráčať
po tejto ceste, pretože ste pre mňa darom.
„ Ježiš potrebuje naše ruky, naše srdce, tvár, to málo, čím sme, aby sme nasýtili hladné
ľudstvo, aby nám dal pocítiť, že sme žijúcou súčasťou Božieho zázraku a sme Mu drahí.“
(mama Elvíra)
Jana