Čo mi dal seminár s Naďkou!
Naďku som zažila dávno na jednom klube, videla som ako pracuje, no nevedela som si ani predstaviť ako bude seminár prebiehať a čo tam budem robiť. Prihlásená som bola na september a akosi sa uvoľnilo miesto pre mňa. Cítila som sa tam všetkými prijatá, bolo mi tam veľmi dobre. V prvom bloku sme sa rozdelili po šiestich do skupín, kde sme mali povedať s čím chceme odísť po tomto seminári. Ani neviem ako rýchlo so mňa hneď vyšlo – chcem byť slobodná. Dám sa ľahko manipulovať… Naďke však nadiktovali to v čom sa v skupine ,,našli,, viacerí. Postupne zapisovala na tabuľu ďalšie ťažkosti zo všetkých skupín . Ja som mala stále potrebu povedať aj tú moju, no nenašla som odvahu.
Počúvať Naďku bolo pre mňa veľmi povzbudzujúce. Na otázky rodičov, ktoré sa ma na prvý pohľad netýkali som dostala toľko odpovedí a riešení až som žasla. Bola veľmi pozorná , dôsledne a do detailov osvetlila riešenia na otázky rodičov, poskytla veľmi veľa času potrebného na to, aby sa uistila , že sme to správne pochopili. Popri tom všetkom ťažkom sme sa veľmi veľa nasmiali. Taký dobrý čas som s cenacolcami prežívala hádam prvýkrát.
Modelové situácie, ktoré nám ukázala a ktoré sme si všetci vyskúšali mi dali veľa svetla do toho, čo žijem sama so sebou. Vlastne mi ukázali celú bolestivú pravdu o mne.
Nemohla som zaspať. V hlave mi šrotovalo a nedalo spať to ,čo som sa o sebe dozvedela a nielen o sebe. Nevedela som to spracovať. Bolo pol druhej v noci a v tom som si spomenula na mamu, ktorá nám povedala: Kuchynka je tu pre nás otvorená vo dne v noci.“ Zobrala som si mobil na svietenie, scupkala potichúčky dole do kuchynky vyjedať a až potom som mohla zaspať.
Naďka nám vysvetľovala TEPLOMER – kde sa vnútorne nachádzam. Veľmi ma oslovilo a počula som to prvýkrát – sťažnosť s odporúčaním. Dala nám príklad . Sťažujem sa na seba, že som kričala na deti, odporúčam si nabudúce reagovať pokojne.
Tlačilo ma ráno svedomie a tak som použila na seba sťažnosť s odporúčaním. Sťažujem sa na seba, že som v noci šla do kuchynky, kde som zjedla tri kúsky slaného pečiva, tri croissanty a vypila pol deci kofoly, odporúčam si nabudúce vyberať si len také cenacolské akcie, kde bude kuchynka v noci zamknutá. Všetci rehot :)))
V nedeľu som povedala ako som prežívala dve modelové situácie. Stála som pred komunitným otcom, ktorý bol v komunikačnej dispozícii RUŠENIE – čo znamená, že je rozbitý, uniká, zabudol ,čo povedal, uniká, uteká, má totálny neporiadok v hlave. Pokúsim sa to opísať. Je zohnutý hlavou smerom nadol , ruky má spustené až na zem a hompáľa s nimi do strán a nohami prešľapuje na mieste. Keď som sa naňho pozerala, uvidela som v ňom presne svojho muža. Bol to pre mňa veľmi bolestný pohľad. Pravdivý.
V inej modelovej situácii sme mali predstavovať závislosť. Mali sme sa niektorá z dvojíc zavesiť druhej na krk a vláčiť ju za sebou. Komunitná mama mi povedala, aby som sa na ňu zavesila . Ja som sa zavesila na jej plecia zozadu, držala som ju okolo krku tak pevne, ešte aj tou pravou rukou, ktorú si musím šetriť po amputácii prsníka, že som sa jej nechcela pustiť. A ona ma za sebou vliekla a vliekla , ja som svoje nohy vláčila po zemi a držala som sa jej okolo krku až som ju dusila. Muselo to byť komické, keď nás asi šesť párov rodičov v takejto modelovej situácií pozorovali ostatní rodičia , sa veľmi smiali. Aj ja som sa smiala, ale len veľmi krátko. Uvedomila som si totiž – veď to som ja! Ja som závislá! Závislá na mužovi . Držím sa ho, ….. a on je totálne rozbitý, nevládze, uteká, uniká….. a ja ho nechcem a nevládzem pustiť, dusím ho……
Sme dvaja závislí ľudia, ktorí nevedia a nevládzu spolu žiť , ale sa ani nevedia a nevládzu rozísť. Je mi zle zo samej seba …
Krutá a bolestná pravda, ktorá sa mi vďaka Naďke na tomto seminári odkryla. Pravda, za ktorú ďakujem a prijímam. Bohu vďaka, lebo len pravda ma vyslobodí. Chcem dýchať sama za seba, chcem byť slobodná.
mama Daniela