Online rodičovské stretnutie január 2022
Januárové online rodičovské stretnutie začínalo radosťou z toho, že sa niektorí vidíme aspoň online, po
dlhej „covidovej“ dobe. Objatia, ktoré na našich stretnutiach boli samozrejmosťou mi však chýbajú…..
Vždy boli pre mňa dôkazom, že som medzi svojimi, medzi priateľmi, na mieste kde som bola
prijatá taká aká som…..
Stretnutie začalo tradične spoločnou modlitbou. Témou prvého tohtoročného stretnutia bolo svedectvo
Adama, dnes mladého muža, ktorý stretol komunitu Cenacolo ako chlapec. Adam porozprával o svojej
dlhej ceste komunitou, ceste za vierou, ktorá vyvrcholila podľa mňa najkrajším dôkazom – rozhodnutím
ísť na misie a otvoriť dom na Filipínach. Dotklo sa ma toto rozprávanie veľmi hlboko, pretože som
niektoré fakty o Filipínach nevedela. Rozprávanie ma tak zaujalo, že ešte po stretnutí som si hľadala na
internete informácie o tejto krajine a doslova som ostala zmrazená z faktov o „vojne proti drogám“ v tejto
krajine. Taktiež osobne poznám otca Adriana, írskeho kňaza, ktorý stál pri zrode domu na Filipínach, o
to viac bolo pre mňa rozprávanie o misiách na Filipínach osobné.
Čo ma spája s Adamovým rozprávaním je taktiež téma rozpadnutej rodiny. Dôvod, ktorý priviedol aj našu
rozpadnutú rodinu do komunity. Náš príbeh bol svojho času dosť dramatický. Rozpad našej rodiny
sprevádzal boj o „všetko“, a ten najväčší bol o nášho syna. Príbeh podobný tým, ktoré si dnes žiaľ často
môžete prečítať v médiách, pri ktorých rodičia zvádzajú boj o svoje deti, pričom používajú všetky možné
metódy. Synovi, ktorý bol pre oboch všetkým sme „roztrhli srdce“. Takže naša rozpadnutá rodina prišla
do komunity ubolená, doráňaná, myslela som si, že je koniec.
Od začiatku ako som prišla do komunity som však vedela, že som na správnom mieste. Intuícia bola
veľmi silná. A tak naša rozpadnutá rodina prešla dlhú cestu za uzdravením.
A dnes môžem svedčiť, že existuje božie milosrdenstvo, že existuje uzdravenie. Vďaka komunite, vďaka
mnohým komunitným stretnutiam, vďaka kňazom, vďaka mnohým chlapcom a dievčatám z komunity,
vďaka komunitným rodičom a mnohým ľudom, ktorých som stretla počas tých rokov, vďaka modlitbám,
vďaka nájdenej viere, som dokázala odpustiť… sebe ale aj iným.
Na záver tohto krátkeho svedectva sa vrátim vo svojich spomienkach o mesiac dozadu, kedy som volala
so svojím synom, syn hovorí: „pripojím aj otca, lebo toto isté budem musieť hovoriť ešte raz.“ A tak
sme spolu všetci traja telefonovali, smiali sme sa a priali si všetko dobré.
Syn je už pár rokov von z komunity, a jeho túžba pomáhať zraneným ľuďom sa stala víziou jeho
povolania a o pár mesiacov končí štúdium psychoterapie v Írsku.
Prajem všetkým rozpadnutým rodinám túto milosť odpustenia a uzdravenia.
Elena