Sme komunitní rodičia. Sme „vydarení“ rodičia dvoch detí dcéry Nikolety a syna Erika. Náš syn Erik dnes kráča cestou komunity v jednom z poľských domov.
Ivan:
Pri jednom z našich online sobotňajších modlitbových stretnutí ma vyzval Štefan (služobne starší otec), aby som porozprával niečo z nášho druhého stretnutia s našim synom. Musím ale podotknúť, že nie som veľmi zdielny typ. Bol som vtedy tak naplnený radosťou zo stretnutia s Erikom, že hovoriť o tom mi neprišlo vôbec ťažké. A tak som jedným dychom vyrozprával o dni prežitom s Erikom v spoločnom rozhovore. Hovoril som o jasličkovej slávnosti, v ktorej účinkoval.
Takto vyzeralo moje svedectvo o tejto udalosti:
„Rád by som sa s Vami podelil o radostné svedectvo z druhého stretnutia s našim synom v Poľsku v Tarnove.
Keďže Erik nevedel o našom príchode na stretnutie o to bolo stretnutie radostnejšie. Náš syn Erik sa s nami túžil podeliť o všetkom čo v komunite žije, o svojich problémoch , radostiach ale aj malých víťazstvách. Vo vzájomnom rozhovore nám zbehol neuveriteľne rýchlo celý deň. Totižto keď náš syn odchádzal do komunity nebolo to ani radostné a ani priateľské. Príprava do komunity bola trpká a bolestná ale to čo sme zažili v Tarnove bola citeľná zmena sŕdc. Nielen nášho syna ale aj toho môjho.
Deň vyvrcholil večernou jasličkovou slávnosťou v ktorej náš Erik účinkoval. Keď sme prišli na námestie kde sa jasličková slávnosť konala , neboli sme vhodne oblečení ani obutí a mrzlo statočne. Nevedeli sme či v tej zime vydržíme celé vystúpenie tak sme sa s Erikom ešte pred začatím vystúpenia rozlúčili. Atmosféra vystúpenia nás ale strhla až sme zabudli na mráz a vlastné nepohodlie. Atmosféra gradovala až na záver chlapci rozpútali ,, cenakolskú diskotéku,, – tancovali aj starí, aj mladí a my s nimi !
Viete…Nás syn Erik nevedel či stojíme ešte na námestí alebo sme už na ceste domov, ale keď zišiel z pódia a našiel nás v tom dave – tak to bolo pre nás ale aj pre neho neopísateľná chvíľa. Také niečo musí otec a syn len zažiť. Neviem úplne presne slovami vyjadriť čo sa tam vlastne medzi nami stalo ale poviem k tomu len jedno – z tejto udalosti žilo moje srdce radostne ešte niekoľko týždňov.
Otec Ivan
Najdôležitejší moment toho stretnutia pre mňa samého ale bol, že na záver vystúpenia napriek veľkej zime a nepohode tam náš Erik našiel stáť svojho otca a mamu. Nie len otca alebo mamu ale oboch nás kvôli nemu. Tento moment bol pre mňa tak hlboký, že ho slovami vlastne ani neviem opísať. Toto je pre mňa ovocie komunity. Sprostredkovať nám rodičom a našim deťom momenty uzdravenia a pochopenia. Sú to chvíle, ktoré si myslíme, že sme už prepásli, ale Boh dáva šancu na reparát. Dokonca aj toto svedectvo píšem na druhý pokus. Brali sme sa veľmi mladí v snahe zabezpečiť bývanie a slušný život pre moju rodinu. Často som odchádzal pracovne do zahraničia. Nebolo to najšťastnejšie rozhodnutie ale v pravde ani dnes neviem ako by som to inak riešil. Týmto samozrejme veľmi utrpela celistvosť našej rodiny aj našich vzťahov. Obaja sme sa dopúšťali chýb vo výchove. Zo strachu som vytváral vo výchove nátlak, bál som sa, že z našich detí nevychovám slušných ľudí. Nie som dnes na to hrdý ale Boh videl môj dobrý úmysel.
Andrea:
Neboli sme vo výchove jednotní. Moja prehnaná emocionalita narobila pri výchove veľké problémy. Vedela som, že je to zlé, ale bol to jeden uzol problémov, ktorý sa stále zväčšoval. Napriek tejto našej biede sme sa stále či už spolu alebo zvlášť utiekali k modlitbe k Panne Márii a sv. Jozefovi.
Ivan:
Odpoveďou dobrotivého Boha Otca na rozviazanie tohto uzla sa stala závislosť nášho syna. So sv. Augustínom (Erikovým patrónom) hovorím: „sladká to vina“. Vina, v ktorej sme vinní všetci, v ktorej sa nám dostalo pomoci a milosrdenstva. Vina, ktorá nás zjednotila a učí nás byť otcom, mamou, synom…
Vina, ktorá nás priviedla do úžasnej rodiny komunity Cenacolo, v ktorej sa učíme byť rodinou. Ďakujem komunite Cenacolo, že nás prijala, že nás vedie a učí ŽIŤ.
Andrea a Ivan