Svedectvo Anky
Moja cesta s komunitou Cenacolo
Keď ma chlapci zo slovenského domu svätých Cyrila a Metoda požiadali , aby som dala na papier svoje začiatky s komunitou, bola som práve myšlienkami s Imrom, ktorého sme odprevádzali na jeho poslednej ceste. Počula som spev chlapcov a mysľou sa mi preháňali spomienky na prežité chvíle s Imrom a jeho ženou Jankou. Sú zapísaní hlboko v mojom srdci. Znova a opäť sa mi v mysli vynárala rovnaká myšlienka. Dostala si „Milosť“, všetko je Jeho milosť. Opäť som mala možnosť stretnúť sa s priateľmi, ktorí ma sprevádzali pri mojich prvých krokoch do nového života. Nebudem písať o závislosti svojho syna a ani našej rodine, pretože každá rodina poznačená závislosťou má svoj vlastný príbeh cesty z tmy do svetla.
Chcem sa s Vami podeliť o veľmi osobné pocity, ktoré sa mi vybavujú pri spomienkach na moju cestu a tiež všetkých tých ľudí, ktorí ma sprevádzali od mojich začiatkov s komunitou.
Je december 2000, Matej má práve po stužkovej, nemôžem ho zobudiť, je diabetik, takže každá kvapka alkoholu vypitého počas predošlej noci, znižuje cukor v jeho krvi. Nie som v stave rozmýšľať a ani pripustiť, že okrem alkoholu sa ničí aj drogami. V spánku mu meriam cukor, hodnota je nízka, mám strach, neskutočne sa bojím, bezmyšlienkovite beriem sladký džús a v spánku mu ho lejem do hrdla. Matej sa preberie a ja si uvedomujem, že tento strach ma ničí a aj celú našu rodinu. Príde koniec roka a situácia sa opakuje. A tak v januári 2001 plačem v práci a Lívia, naša asistentka mi dáva do ruky telefónne číslo na Ivana s poznámkou, že na stretnutie rodičov máme ísť obaja s manželom. Až po mnohých ďalších situáciách s Matejom a najmä nekonečných hádkach som sa v apríli odhodlala zavolať Ivanovi, ktorý mi po stručnom príbehu iba povedal: „Budem čakať v Piešťanoch na Lipovej v piatok. Teším sa, a príď aj sama, ak manžel nebude chcieť.“
A tak som zmenila smer svojho života, už nebolo cesty späť. V Piešťanoch na križovatke nás čakal pán v stredných rokoch, usmiaty od ucha po ucho, predstavil sa ako Ivan a zaviedol nás do kotolne – teda miestnosti vedľa kotolne, kde sa stretávali už 2-3 roky rodičia z Piešťan, ktorí mali deti v Ąudovítove kvôli závislosti. Všetci boli usmiati, objímali nás, požiadali nás o dovolenie, či si smieme tykať a začal klub. Všetci sa poznali už dávno, prešli rovnakým peklom dotyku drog a cesty von, aj keď nie všetkých deti boli v komunite Cenacolo, z mnohých to boli Evka, Zuzka, Erika, Elenka, Vierka, manželia Viliam a Ąubka, Štefan a Janka, Betka a Karol, Darinka a Vlado a potom prichádzali mnohí ďalší. Stretnutí s nami sa niekedy zúčastňovala psychologička Naďka, ktorá nás viedla najmä počas víkendových stretnutí cestou spoznávania mnohých zákutí našej minulosti a najmä otvorenia sa novej budúcnosti cestou odpustenia sebe, svojim blízkym i Bohu. Každý klub mal rovnaký scenár, najprv koliesko chvály seba alebo niekoho iného, potom niekto pripravil čítanie, na začiatku to nebolo vždy sv. písmo, boli to úryvky z kníh, ktoré po prečítaní v tej atmosfére dôvery a spoznávania nás viedli k poznaniu toho, čo máme každý, veriaci či neveriaci, zapísané hlboko v srdci, dobra a lásky a najmä nádeje. Na každom stretnutí som cítila, že tu som v bezpečí, tu sú ľudia, ktorí mi rozumejú bez slov, mojej bolesti i potrebe veriť nádeji, že východisko zo situácie, v ktorej sa nachádza naša rodina, existuje. V tom čase som iba čítala niekde v novinách, že existuje komunita Cenacolo v Medžugorí, ale nikoho, žiadneho chlapca ani dievča, som nestretla, ktorí by tam boli osobne. Bola som síce pokrstená katolíčka, aj som na veľké sviatky chodila do kostola, najmä keď mi bolo ťažko, v poslednej dobe, keď som už vedela, že Matej berie drogy, najmä pre ten pokoj, ktorý som tam cítila. Ale nie pre nejaký osobný vzťah s Bohom. Modlila som sa iba Zdravas Mária, keď prichádzal nepokoj a vlastne som nikdy o nejakom Bohu ako milujúcom Otcovi ani nepočula. Mojím bohom v tom čase bol môj manžel, deti, práca i postavenie, ktoré som dosiahla a zároveň som sa v tom všetkom cítila veľmi opustená a prázdna. Keď si dnes spomeniem na tie piatky, v tej starej miestnosti, maličkej, v ktorej nám niekedy bolo nesmierne tesno, prichádzali noví a noví rodičia, tie spomienky sú plné ľudského tepla, lásky a prijatia, sĺz i nových priateľstiev. Nikoho nezaujímalo, čo robím, čo vo svete znamenám, ale najmä to, ako sa dnes po celom týždni cítim, ako sa má moje srdce, s láskou mi pri rozprávaní o tom, čo sme prežili za celý týždeň, vysvetlili starší rodičia, kde robím chyby, čo urobiť v tej ktorej situácii so závislým dieťaťom tak, aby tento čas bol cestou k odchodu do komunity, aby nás táto cesta nakoniec nepriviedla na cintorín. V tom čase totiž za sebou zomreli závislí mladí ľudia, ktorí paradoxne bývali spolu s rodičmi, ktorí nemali toľko odvahy i lásky dať svojmu dieťaťu možnosť vybrať si životnú cestu.
Aj dnes v mojom srdci rezonujú spomienky na tieto stretnutia ako plné lásky, objatí, porozumenia i preplakané večery za túžbou, aby aj môj manžel prišiel a chcel kráčať spolu so mnou.
A potom prišiel máj 2001 a pre mňa osudové stretnutie s chlapcami z Cenacola, ktorí prišli dávať svedectvo do Piešťan, Peter a Jirko. Keď rozprávali o sebe, čo žili a čo dnes žijú, stála som tam v úžase a plakala som celý čas. Vidím sa, ako po skončení svedectva stojím pred Petrom, ktorý je zo Senca, pýtam sa ho, či by sa nemohol prísť porozprávať s Matejom i manželom k nám, veď Modra je blízko. Myslím, že viac ako môj syn a môj manžel, jeho svedectvo som potrebovala počuť ja. V mnohých situáciách života mi znela veta, ktorú mi vtedy povedal: „Mama, neboj sa, mama Elvíra by Ti povedala, že všetko, čo robíš pre syna a Tvoju rodinu z lásky, Boh požehná“. Nepoznala som mamu Elvíru, ale ja som Petrovi uverila, že to, čo mi práve hovorí, sa stane. Niekomu by to pripadalo ako fráza, ale ja som uverila, vtedy a tam, že On, náš Boh, je Boh nádeje a požehnania.
Ďakujem Ti, Peter, za tieto slová. Každému z Vás, chlapci, ďakujem, za akýkoľvek znak nádeje, že cesta z tmy na svetlo, je možná.
Vtedy dávno, v máji 2001,som si len želala, aby môj syn prežil. A On, náš Boh, mocný a láskavý, najlepší Otec, mi ukázal, aké mocné je Jeho požehnanie, nielen v mojom osobnom živote alebo v živote mojej rodiny (dnes som babičkou 3 vnukov Christophera, Jakubka a Adamka), ale aj v živote mnohých rodín, ktoré prichádzali na naše stretnutia v piatok. Neskôr sme sa nemohli už kvôli počtu stretávať v tej malej miestnosti vedľa kotolne na Lipovej , stále viac a viac pribúdalo rodičov, ktorí hľadali pomoc pre svoje deti i seba samých, hľadali nádej pre iný život. Stretávali sme sa v klube dôchodcov, v jedálni, dokonca striedavo v Trnave i v Piešťanoch, namiesto čítania úryvkov z kníh sme na rodičovských kluboch začali pravidelne čítať state so sv. Písma a zdieľať sa s ostatnými, v čom sa nás Boh dotýkal cez situácie i ľudí. Keby som chcela opísať celý ten požehnaný čas, vznikla by kniha. Začali mesačné stretnutia rodičov, ktorí mali deti v Cenacole, začali prichádzať prví chlapci i dievčatá, ktorí boli v komunite kvôli svojej závislosti so svedectvom svojho života, pribúdalo rodičov, ktorí spolu s deťmi absolvovali skúsenosť v komunite. Prešlo dlhých 7 rokov, ktoré sme sa modlili pravidelne na stretnutiach za dom komunity aj na Slovensku. Keď si teraz tak v krátkosti spomínam na tie roky, vidím nesmierne Božie požehnanie pre všetkých, ktorí vstúpili na túto cestu. Mnohí rodičia prišli, chvíľu zostali a viac sa nevrátili, toto mi je veľmi ľúto.
Možno sme ich nechtiac zranili a pre tie rany, ktoré doteraz bolia, viac do nášho spoločenstva nechodia. Ak budete čítať toto svedectvo a pocítite v duši ranu a smútok, prijmite, prosím, moje ospravedlnenie za všetkých nás, ktorí sme Vám nejakým spôsobom ublížili, či už nevhodnou poznámkou alebo obyčajnou ľahostajnosťou. Zabudli sme, že všetci sme ranení uzdravovatelia a potrebujeme lásku a prijatie viac ako slová výčitiek a odsúdenia.
Počas mnohých rokov ma svojou dôverou sprevádzal môj „starší“ brat – náš Ivan. Dôveroval mi, keď ma pozýval na svedectvá – Levoča, Košice, Piešťany, Pezinok, Šaštín a mnohokrát na stretnutiach. Vždy som sa pýtala, ako môže vedieť, čo človek práve potrebuje, aby sa v živote i našom spoločenstve mohol posunúť ďalej. Niekedy stačí iba mať rád, iba tak, bez otázok a vysvetlení. Ďakujem Ti, Ivan, na začiatku mojej cesty mi ťa predstavili ako anjela narkomanov. Nie je to pravda, nie si iba anjelom narkomanov, ale mnohých z nás, mám i otcov, či sme alebo nie sme ochotní si to pripustiť. Boh má svoj plán s každým z nás, keď ho prijmeme, je za nami vidieť požehnanie, keď nie, pripraví pre každého z nás nový plán, aby sme raz prišli k Nemu.
Ďakujem Ti, Bože, za to, že Ivan prijal plán pre svoj život a sprevádza nás stále cestou do života, skutočného života. Vždy nám s láskou a radosťou rozprával o sestre Elvíre, ktorá začala cestu s mladými závislými v škole života v komunite Cenacolo. Keď Ivan hovoril o sestre Elvíre, chvíľami som si myslela, že to preháňa, pokiaľ som nemala možnosť stretnúť ju osobne v roku 2004 v Zagrebe, kde sme prvý raz videli nášho Mateja od jeho vstupu do komunity. Jej katechéza, každé slovo, ktorým sa prihovorila nám rodičom, láska a radosť, to všetko bolo pre mňa niečím, čo som nikdy nezažila. Hovorila zo srdca, bez papiera, iba veľké javisko a ona, mama Elvíra a jej srdce, pretekajúce nesmiernou láskou, ktorá sa ma mocne dotýkala. Vtedy som 3 dni preplakala na kolenách, videla som pády svojho života a zároveň dostala pozvanie byť nie Evou, ale Máriou. Netušila som, že keď som tak veľmi rozumom chcela vysvetliť manželovi a rodine, prečo chcem, aby Matej išiel do Cenacola, aj keď to bolo ďaleko od rodiny a najmä lekára, ktorého potreboval pravidelne kvôli diabetu, že za tým je vlastne moja túžba začať žiť inak. Mnohé mamy a medzi nimi mama Janka, ktorá už nie je medzi nami, ma pozvala na jednom sobotnom stretnutí pomodliť sa desiatok ruženca nahlas pred všetkými, dokonca vedľa mňa blízko sedel pán biskup Rábek. Pomyslela som si, že veď ja nemôžem, dokážem sa pomodliť sama tak najviac jeden desiatok a ja sa tu mám modliť pred všetkými? Ako to bude vyzerať? Ale mama Janka len povedala, modlíš sa štvrtý desiatok. A tak som tam sedela, v ústach sucho, srdce mi trieskalo od trémy, ale pomodlila som sa a vtedy som pocítila nesmiernu úľavu, radosť, že smiem. Ani som nevedela, že mi vlastne mama Janka pomohla oslobodiť sa od pocitu, čo si pomyslia iní a priviedla ma k radosti z modlitby ruženca.
Dnes viem, že Boh aj vtedy bol so mnou i mojou rodinou, že sa za mňa i za moju rodinu modlili chlapci a dievčatá v komunite Cenacolo na celom svete. Mama Elvíra mne osobne ukázala cestu k láske s veľkým L, ktorá nie je z tohto sveta. Stačilo na to jedno jediné objatie tejto láskavej ženy, ktorá vtedy v Marušiči, v dome pri mori u mamy Diany, kde sme boli na dovolenke a mama Elvíra prišla akoby náhodou na návštevu. Náhody v našom živote neexistujú. Ako som písala, nemala som osobný vzťah k Bohu ako milujúcemu otcovi, počúvala som, že Boh je láska, ale moje srdce bolo zavreté. Až pokiaľ mama Elvíra neotvorila svoju náruč. Nepoznala ma, nevedela, kto som, vošla do domu, usmiala sa a videla pred sebou jednu prekvapenú ženu, ktorá čistila zemiaky na obed a nečakala, že mama Elvíra už je v dome. Bolo to iba pár okamihov, ale aj dnes, keď si na tú chvíľu spomeniem, v srdci sa mi rozleje teplo a vojdú mi slzy do očí. Mama Elvíra široko roztiahla ruky, prišla ku mne a objala ma jemne, nežne, ako vie objať iba milujúca matka a nepustila ma, kým som nezačala od dojatia plakať. Neviem po taliansky, tak som iba zašepkala:“ Mama Elvíra, ďakujem“. Ani som netušila, že to, čo som hľadala celý život, po čom som túžila, bolo objatie otca a mamy. U nás v rodine popri piatich deťoch bolo vždy dosť iných povinností a na niečo také, ako zotrvať v objatí, iba tak, bez dôvodu, moji rodičia, inak starostliví a dobrí ľudia, ani nepomysleli. Mama Elvíra je chodiaca láska, pretože vie, že to, čo uzdravuje rany v duši i srdci, nie sú naše reči, ani mnohé aktivity, ktoré robíme, najmä my, ženy, ale milujúce a láskavé objatie a najmä rozhodnutie ľúbiť tých, ktorých nám Boh zveril, pre nich samých. Vtedy, tam pri mori, som pochopila, aká je moja láska obmedzená, ako veľmi som zranená a ako som sama v túžbe byť milovaná ublížila manželovi, dcére i synovi počas nášho spoločného života. Pochopila som, že cestou je odpustenie sebe, mojim blízkym i Bohu, na ktorého som mala ťažké srdce za pocity samoty i nelásky v detstve, za chorobu môjho syna i závislosť v našej rodine.
Ďakujem Bohu každý deň za mamu Elvíru. Tam v tom dome pri mori ma pri rozlúčke požehnala a povedala mi:“ Odkážte slovenským rodičom, nech sa v rodine, doma, modlia denne ruženec. Je to lano, ktoré chráni vaše rodiny pred útokmi diabla. Nech zostanú v Cenacole.“ Cítila som za každým jej slovom nesmiernu lásku. Zamilovala som si mamu Elvíru a vždy, keď ju vidím, tečú mi slzy z lásky, vďačnosti a dojatia. Ďakujem Ti, Bože, aj za všetky mamy v našom spoločenstve, ktoré mi ukázali cestu k mame s veľkým M, Matke Božej, Panne Márii. Ona bola tá, ktorá ma chránila i viedla celé roky, aj vtedy, keď som žila bez Boha.
Medzičasom v novembri 2007 bol oficiálne otvorený aj dom komunity Cenacolo na Slovensku, opäť a znova som dostala možnosť byť pri tom, aj pri návšteve mamy Elvíry tu na Slovensku. Bolo by toho nesmierne veľa za tie mnohé roky. Ale to najcennejšie je vidieť v roku 2009 na námestí sv.Petra v Ríme - mamu Elvíru plnú radosti s dekrétom, ktorý deklaruje, že komunita Cenacolo je súčasťou jednej veľkej rodiny, sv. cirkvi. Dostali sme milosť. My, mártnotratní synovia a dcéry, sme sa vrátili k Otcovi.
Je milosť vidieť mladých z celého sveta na sviatku života v Saluzze, je milosť poznať seba a odpustiť si, zároveň darovať odpustenie iným, je milosť dívať sa do očí svojich vnukov, dostala som milosť kráčať s Ním, ktorý je Cesta, Pravda a ®ivot.
Všetci, ktorí sme mali možnosť, čo len chvíľu kráčať s komunitou Cenacolo, sme dostali milosť. Pozvanie k novému životu.
Keď sme boli v Ríme, cestovali sme metrom do hotela. Prišli sme k stanici, na ktorej sa prestupuje. A tam som videla schody, ktoré ľudí viezli dole, na prestupnú stanicu, tam ľudia vystúpili, prešli nejakú vzdialenosť a znova nastúpili na schody, ktoré ich viezli hore k inému smeru. Vtedy sa mi vybavil obraz, na ktorý nemôžem zabudnúť. Náš život v rodinách bez pravého Boha, bez sviatostí, bez rozhodnutia milovať pravou láskou, bol smerom dole a tento smer sme ukázali aj našim deťom. Ale náš Boh je Boh milosrdenstva, a tak poslal ľudí, ako je mama Elvíra, ktorí prijali Jeho plán, aby nás v láske zhromaždili v komunite Cenacolo,
priviedli nás láskou k pravému uzdravovateľovi, k Ježišovi, aby On uzdravil naše rany v duši a ukázal nám nový smer v živote, k Nemu, ktorý je Milosrdenstvo samo. Vtedy v Ríme to bol iba krátky okamih, ale v tom obraze som mala možnosť uvidieť ten zázrak v mojom živote.
Cenacolo je pre mňa miestom, kde prýšti Prameň, ®ivá voda. Keď som dostala otázku, prečo aj po mnohých rokoch chodím na stretnutia, musím odpovedať len jedno: „Od Prameňa sa neodchádza“.
Nech tento Prameň vždy znova a znova Boh napĺňa svojou Milosťou a nech k nemu stále prichádzajú všetci , ktorí sú smädní.
Ďakujem vám chlapci za možnosť tejto výpovede, ďakujem všetkým, ktorých som na svojej ceste stretla a ktorí mi pomohli vrátiť sa k Prameňu.
S láskou a úctou
Anka