Svedectvo Badín 2024
„Videla som Pána!“
Ako už iste mnohí viete, to bola tohtoročná téma Oslavy života v Saluzze. A taktiež našej
tohtoročnej malej „Festy“ v Badíne.
Keď toto píšem, je nedeľa podvečer a pred nedávnom sme sa vrátili domov z nášho
trojdňového komunitného stretnutia v Badíne. Napadlo mi, že si sadnem za notebook
a napíšem pre vás, ktorí to práve čítate, pár slov. A možno viac slov, pretože som plná emócií.
Pozitívnych emócií, no aj emócií, ktoré mi doteraz neboli známe…
Súčasťou komunity Cenacolo ešte nie sme dlho. Je tomu možno dva roky, čo sme spolu
s mojou maminou Jankou prvý krát navštívili rodičovské kluby v Piešťanoch. V živote si
nesieme niekoľko krížov, v podobe závislostí mojich bratov a môjho otca, ktorý dnes už
bohužiaľ nie je medzi nami. No za tie dva roky sa udialo v mojom živote neuveriteľne veľa
vecí…Alebo by som to nazvala skôr zázrakmi.
Komunitu som v minulosti spoznala cez chlapca, ktorého som mala veľmi rada. No na moje
nešťastie (alebo teraz tomu hovorím skôr „šťastie“), som postupom času zistila, že aj on je
závislý na drogách. Vtedy som ešte veľa veciam nerozumela, bola som zaslepená, naivná,
nežila som v pravde a hlavne- nežila som život s Bohom. No s odstupom času viem, že Boh si
ma skrz tohto chlapca „pritiahol“ k sebe, pretože vedel, že naša rodina Ho veľmi potrebuje.
Roky sme žili v kolotoči klamstiev, hádok, vyčítania, beznádeje… Proste vo všetkom tom
zlom, čo so sebou prináša závislosť. A ešte krát štyri.
Vždy som verila v Boha, no nikdy som nežila živú vieru. Pochybovala som aj nad silou
modlitby. Niekedy som sa pýtala Pána pred spaním, prečo už niečo neurobí s tým, čo sa nám
v živote deje?… Pýtala som sa, či som naozaj taký zlý človek, keď toto dopúšťa… Ustavičné
hádky, bitky medzi otcom a bratom, nadávky, žiadny pokoj… Nechápala som prečo je tomu
tak.
Keď som komunitu začala spoznávať, pretože do nej vstúpil chalan s ktorým som toho času
chodila, vedela som, že toto je to miesto, ktoré by potrebovala moja rodina. Všetko mi to však
prišlo veľmi zložité a ťažké. A ako to už prirodzene a logicky v komunite býva, vedúci domu
nechcel, aby som sa s „mojím chalanom“ stretávala. A to som v tom čase nevedela pochopiť.
Veď ja som ho predsa v komunitnej ceste chcela podporiť a chcela som, aby sa menil
k lepšiemu (dnes už však tomu chápem veľmi dobre…). Pamätám si, že ma to vtedy veľmi
zranilo a cítila som v sebe akési zatrpknutie. Avšak čas plynul a ja som síce o komunite
vedela, no nejakým spôsobom bola v mojom živote len niekde v pozadí. Mala som rôzne
myšlienky… Niečo mi akoby hovorilo, že mám komunitu Cenacolo spoznať bližšie. No
zároveň som v sebe mala kopu predsudkov a strachu. Myslím, že prvý krát sa niečo
prelomilo, keď ma brat môjho vtedajšieho priateľa vzal na jasličky do Kráľovej pri Senci
(Palo, vďaka ti za to, veď ty vieš…). Vtedy to bol pre mňa veľký zážitok. Vidieť tých
chalanov, ktorí boli pred tým presne ako moji závislí bratia… Niektorí na ulici, niektorí
sfetovaní v izbe, bez zmyslu života, mŕtvi vo vnútri. Vidieť ich, ako zmenili niečo vo svojom
živote a teraz tam už nestáli chalani, ktorí boli mŕtvi. Oni sa radovali, oni sa spolu modlili,
tancovali, spievali, zaujímali sa jeden o druhého! Oni vstali z mŕtvych. Prešli z temnoty do
svetla.
Dnes už viem, že Boh bol so mnou, aj keď ja som nebola s ním. Boh bol pri mne, aj keď som
ho JA nedokázala v tom momente vidieť. On klopal na naše dvere, no nikto mu neotváral.
Ale On si vždy nájde cestičku ako sa ku niekomu dostať. A do môjho života sa dostal v ten pravý
čas.
V komunite dnes mám dvoch bratov. A nevďačím za to nikomu inému, len pánu Bohu. Verím,
že bratia sa tam dostali Jeho vôľou. Bolo Mu však potrebné otvoriť srdce. Preto vás všetkých,
ktorí bojujete so závislosťami či s akýmikoľvek existenčnými krízami, chcem vyzvať:
Nebojte sa Pánovi otvoriť svoje srdcia! Otvorte mu dvere, keď klope a pozvite ho dovnútra.
Určite to nebude ľahké a ani pohodlné, no ako povedal Ján Pavol II.: „Lásku bez kríža
nenájdeš a kríž bez lásky nenunesieš.“ ! Verte, že neskôr to bude stáť za všetko to nepohodlie
a ťažkosti, ktorými si človek musí prejsť.
Keď sme sa v Badíne rozprávali o tom, kde sme vo svojom živote videli Pána, hneď mi
napadol tento môj príbeh, ktorý tu práve píšem. Ja som ho najprv v mojom živote nevidela.
No teraz ho vidím všade. V ľuďoch, ktorí mi prišli do cesty, v priateľstvách, ktoré vznikli
v komunite Cenacolo, v Marcelovi a Jurajovi, ktorí sú zodpovední za dom na Slovensku,
v mojich bratoch, v mojej mamine, v Matke Elvíre, v detskej radosti, v slnku, ktoré nám počas
tohto úžasného víkendu svietilo… Proste Boh je tu prítomný všade. A tento víkend som sa
v tom ešte viac utvrdila. Zažila som moju prvú komunitnú adoráciu, zažila som silu
spoločenstva, cítila som radosť, lásku a hlavne… Vďačnosť.
A aj keď stále vo svojom živote nesiem kríže, naučila som sa ich niesť s láskou. Týmto
prosím aj o modlitby za môjho tretieho brata Maroša, ktorý je v temnotách závislosti a má
choré srdce. Odmieta si priznať problém a tým pádom sa dostáva do bezvýchodiskovej
situácie. Ja však verím, že aj pre neho raz príde správny čas a že ešte aj on môže zažiť
prechod z temnoty do svetla.
Ďakujem vám všetkým za krásny víkend strávený v Badíne. Slovami neviem opísať, aká som
šťastná, že sme súčasťou komunity Cenacolo.
Prajem vám všetkým požehnaný čas a veľa zdravia.
Terezka z Ružomberka