Svedectvo Janky
Až bratova verifika – jeho návrat domov na krátkych päť dní – mi otvorila oči. Dovtedy, asi ako každý z nás, som si nevedela predstaviť, čo komunita s človekom ako takým, či už s feťákom alebo nie, môže narobiť v dobrom slova zmysle.
Počas niekoľkých prvých mesiacov od jeho odchodu do komunity som si ani neuvedomovala, že je preč. A pocit, že mi chýba alebo nostalgia? Kdeže! Bola som spokojná, že mi nezaberá izbu a nerobí hanbu. Viem, znie to dosť kruto, ale tak som to vtedy cítila. Aj keď je o štyri roky starší ako ja, vždy som ho považovala za menejcenného a sama som sa nad ním vyvyšovala. Doslova a do písmena som ho brala ako takú poistku medzi mnou a rodičmi. Vinu si väčšinou odniesol on a naša komunikácia neviazla jedine v prípade spojenia proti rodičom.
25-ročný Ivan bol vždy dosť utiahnutý a hanblivý introvert, veľmi veľa a rád čítal a poviem vám, sprostý teda nikdy nebol. No neviem či už pubertou alebo niečím iným, prišlo obdobie, keď nevedel prejaviť svoje pocity a kompenzoval to alkoholom a neskôr inými svojimi obľúbenými drogami, ktoré mu dodávali pocit sebavedomia. O žiadnej komunite nechcel ani počuť. Mal však na výber — komunita alebo ulica. Vybral si tu horšiu alternatívu – ulicu. Na ulici bol pol skoro pol roka. Zbytočne predĺžený čas jeho odchodu. Nakoniec však dobrovoľne nasilu nastal čas jeho odchodu. V komunite je už vyše dvoch rokov a zatiaľ prešiel tromi rôznymi. Podľa jeho vlastných slov sa v každej naučí niečo nové, nachádza chyby, ktoré by mal zmeniť a tiež silu, dosiaľ v sebe nepoznanú. Jeho pevná viera v Pána Boha a pobyt ďaleko od sfetovanej civilizácie mu pomáha natoľko, že je to až neuveriteľné.
Bolo nádherné vidieť ho tých pár dní šťastného, vyrovnaného, s pokojom na duši. Neustále sa usmieval a spieval komunitné piesne, jednoducho bol na nepoznanie. Určite má chvíle, kedy by to najradšej zabalil, ale Boh, komunita a komunikácia medzi chalanmi v nej mu pomáha.
A prečo je dôležité, aby sa menila aj rodina? Sám mi povedal, že si myslel, že jeho odchodom všetky hádky a problémy skončia. No keď sa vrátil, videl, že všetko je na tej istej koľaji a my sa k sebe správame naďalej ako zvery. A to ho sklamalo. Nie je dobré, aby sa vyliečený vrátil do tej istej chorej rodiny a prostredia, z ktorého odišiel. Rozdiel je jedine v tom, že rodina sa postupne dá zmeniť a môže mu poskytnúť oporu a žiadanú pomoc, avšak okoliu, ktoré neľahko meniť, musí čeliť sám!
Raz sa určite bude musieť vrátiť do reálneho života, života, kde sú všetci ako supy a každý myslí len na svoje dobro a budú mu hádzať polená pod nohy. No, s tým sa už musí vyrovnať a zaradiť sa do tohto skazeného sveta.
A práve komunita je riešením, pomocnou rukou, cestou poznania a tvrdej práce, tej najtvrdšej – práce na sebe, ktorá pomáha nájsť samého seba, svoje poslanie a to, že aj keď si myslíš, že si opustený a stratený ako ihla v kope sena, vždy tu máš niekoho, kto ťa miluje a sprevádza Tvoje kroky v dobrom i zlom – Boha. A práve táto skutočnosť a toto poznanie ma prinútili zmeniť názory a vybrať sa správnou cestou, cestou tvrdého poznania a práce na sebe samej –cestou komunity.
S pozdravom
jeho sestra Jana (čierna ovca rodiny)