„…brácho, už som feťák…“
Čaute, mám 31 rokov a som chalanisko z Trnavy. Moja resp. naša cesta s komunitou začala pred x rokmi, myslím, že som bol piatak na základnej škole. Pochádzam z klasickej rodiny s oboma rodičmi ,obaja pracujúci a ako to je pravidlom s rôznymi problémami v rodine.
Sme traja súrodenci, ja som najmladší, brácho a ségra takmer o 10 rokov starší, za ktorých som moc vďačný, pretože ma značnú časť života chránili a formovali. Boli sme vždy vychovávaní vo viere, ale tak klasicky-musíš v nedeľu do kostola, modliť sa atď… v mojom vtedajšom vnímaní to bola skôr povinná jazda J avšak silu viery som uvidel a cítil až v komunite CENACOLO a následne aj v živote. Vráťme sa pekne na začiatok. Vynára sa mi za tie roky množstvo spomienok a myšlienok, posnažím sa vám napísať všetko najlepšie ako viem. Dnes keď nad tým všetkým rozmýšľam Boh už dlho pred tým ako sme spoznali komunitu konal v našej rodine, len som to nevidel. Tá cesta začala vážnou chorobou mojej sestry, ktorá si vyžiadala konzultáciu s istým pánom chirurgom z Piešťan. Ako už môžete tušiť, je to náš Ivan.
Na konzultácii ale nebola reč iba o mojej sestre. Mama vedela, že Ivo sa venuje aj závislým, tak spomenula aj brata ,ktorý už v tej dobe mal problém s tvrdými drogami. Vnímate ten sled udalostí? Je krásne dnes rozumieť tomu, že hoci cez chorobu a bolesť sa začalo uzdravovanie brata a našej rodiny.
Ja som bol klasický mladší bráško, ktorý občas toho staršieho otravuje, občas od neho dostane bitku, ktorý ale ku svojmu staršiemu bratovi vzhliada a je mu vzorom. Jedného večera sa niečo zmenilo. Zrazu sme sa s bratom začali rozprávať otvorene a on sa mi zdôveril s niečím, čo som nikdy nesmel nikomu povedať a tak sa aj stalo. Začali sme sa rozprávať o drogách, ktoré berie a o tom aké to je. Pre mňa to bolo v tej dobe 10 ročného chlapca niečo zakázané, ale zároveň veľmi lákavé. Miloval som tie večery kedy sme sa o tom dlho do noci rozprávali a tak veľmi skoro prišla aj prvá skúsenosť s marihuanou. Musím povedať, že vtedy sa mi to veľmi páčilo, pretože moji rovesníci vonku hrali karty či schovku a ja už som poznal stav z „trávy“ mal som taký ten pocit vyspelosti voči nim. Tieto skúsenosti a dlhé večery s bratom síce vo chvíli ukončili moje detstvo, ale v budúcnosti som to považoval za to najlepšie čo sa mohlo stať. Plynul čas, bráško zbieral skúsenosti zatiaľ s ľahkými drogami, po večeroch mi o tom hovoril a ja som bol presvedčený, že to chcem tiež. Jeden večer ale prišiel domov a začal hovoriť o droge, silnej droge, po ktorej nespíš a si rýchly – Pervitín, ktorý by chcel skúsiť. Netrvalo dlho a prišiel ten večer, kedy mi povedal: „brácho, už som feťák!“ Priznám sa, že kým neprišlo Piko, bolo to dobrodružstvo, lenže postupne začala droga rozkladať život môjho brata. Prišli prvé krádeže, bitky, hádky až to prišlo do štádia, že brat, ktorého som mal tak rád, skončil na ulici pretože v tej dobe nevedel a nechcel prestať brať drogy. Vtedy som spoznal odvrátenú stranu drogy, ktorá je veľmi tvrdá a bolestivá jak pre rodinu tak pre samotného závisláka. Toto obdobie mi ukázalo, že drogy nie sú cesta, ktorú chcem. Chvála Bohu som nestretal brata dlho na ulici, po pár týždňoch prišiel, že sa chce liečiť. Tento krát už oproti Ivanovi nesedí len mama so sestrou, ale sme tam celá rodina, v piatok večer na kluboch a v sobotu na obed na kolokviách. Pamätám si to akoby to bolo včera, keď som ako chlapec spával v piatok v noci na kluboch. Po pár týždňoch brácho odišiel do komunity do Vrbovca v Chorvátsku. Tak sa začala jeho cesta v komunite a tá naša doma. Musím povedať, že brat mi v mojom dospievaní veľmi chýbal, ale vedel som, že je tam kde má byť, aby si zachránil život.
Čas plynul rýchlo a netrvalo dlho a ocitol som sa ako 13 ročný na skúsenosti v komunite vo Vrbovci, neskôr aj v Medžugorii, či Taliansku. Priznám sa, že mi bolo naozaj ťažko. Chalan, ktorého rovesníci trávili prázdniny na kúpaliskách, trávi prázdniny v komunite, kde musí skoro vstávať, pracovať, dodržiavať režim… Po pár dňoch však prišiel dar od komunity, dostal som anjela strážneho a brata v jednej osobe. Áno, brácha doviezli z druhého domu aby sme to mohli absolvovať spolu. Pár týždňov sme teda trávili spoločne v komunite. Myslím, že hoci nám obom nebolo ľahko, prežili sme kúsok spoločnej cesty, ktorá mi dala do života veľa. Prvý krát som pocítil ten pokoj, ktorý modlitba do duše a života prináša, tiež ako dokáže viera v Boha meniť životy. Môj život po boku s komunitou sa odohrával hlavne v rokoch dospievania oveľa jednoduchšie, bezpečnejšie. V rokoch kedy moji rovesníci skúšali a neskôr brali tvrdé drogy, som vedel, že túto hranicu už nikdy nesmiem prekročiť. Tu by som sa rád vrátil k tomu, že síce moje detstvo vďaka bratovej závislosti skončilo veľmi skoro, no pomohlo mi to odolať droge v dobe kedy moji rovesníci ich brali. Netvrdím, že môj život, či život mojej rodiny sa odohrával vždy bezproblémovo, ale vďaka komunite a viere v Boha sme vedeli prekonať množstvo ťažkých chvíľ.
Prešlo veľa rokov, musím povedať, že som v komunite zažil živú vieru, množstvo krásnych chvíľ, nadobudol pravdivé kamarátstva, ktoré trvajú dodnes. Brácho sa po pár rokoch vrátil, pracuje, má svoju krásnu rodinu, z čoho sa veľmi teším.
Ja mám dnes 31 rokov, zdravého syna a manželku – svoju rodinu, za ktorú ďakujem Bohu a komunite, pretože bez nej by môj život nenabral správny smer.