Ahojte,
dlhší čas ste o mne nepočuli, som Teodor a s manželkou Dankou sme prišli do Cenacola vďaka synovi
Matejovi. Nevedeli sme mu dať dosť lásky a ako rodičia, v mladosti vyrastajúci v dysfunkčných
rodinách, sme len odhadovali, čo je pre naše deti to najlepšie. Matej nežil podľa našich predstáv
a plánov. Rebeloval. A ukazoval nám, že s nami nesúhlasí – jeho nesúhlas postupne prerástol
do látkovej závislosti. „Poďme do Cenacola – to zachráni nášho syna a aj nás“. Boli sme veľmi poslušní
a pozorní. Snažili sme sa všetko čo najviac dodržať. Nadišiel deň „rozhovoru“, kedy ako rodičia sme
synovi ponúkli pomoc pri vyliečení sa zo závislosti.
Matej sa však rozhodol pre slobodný život podľa jeho predstáv. Odišiel. Odniesol si sebou len pár
vecí. Nasledovali ho všetky jeho veci aj takmer celý nábytok z izby, do kontajnera. Izbu sme vypratali
a vymaľovali.
Matej veľmi zatrpkol, neozval sa 3,5 roka. Iba občas na našu úpenlivú modlitbu Pán vypočul prosby
a dal nám vedieť/vidieť, že žije, náhodnými stretnutiami.
Pán Boh však meria inou mierou ako my. Dáva vtedy, keď tomu príde čas.
Minulý mesiac v nedeľu večer zazvonil zvonček. „Kto to môže byť tak neskoro?“. Pred dverami stál
MATEJ!
Neuveriteľné, po 3,5 roku. Pozval som ho dnu a usadil v obývačke. Zhovárali sme sa 3 hodiny. A bolo
o čom. To najhlavnejšie: Matej povedal, že sme urobili to najlepšie, čo sme v situácii pri živote
so závislákom mohli urobiť. A pochopil aj to, že je to z lásky. Prebleslo mi hlavou: „ Ako sa mohol cítiť
otec márnotratného syna, keď mu syn oznámil, že odchádza a žiada si svoj podiel dedičstva?“.
Matej žije, pracuje, má plány, … . Ale ešte necíti vhodný čas, aby nás prijal do svojho života.
Dlhoročné pochybnosti vyprchali, tak sme predsa urobili správne. Vďaka priateľom a Ivanovi
z Cenacola. Neradili nám. Len povedali svoj príbeh. A ako sa s ním pasovali.
Cenacolo nie je o tom „ako dostať syna, dcéru do komunitného domu“. Je to spoločenstvo, ktoré sa
učí žiť. Navzájom. Rodičia, manželia, partneri. A učí žiť aj svoje deti.
Matej to zvláda. Jeho cesta nie je ako cesta mnohých chlapcov a dievčat. To, čo som mu ako otec
nepovedal a „neodovzdal som mu rodinný oheň“ (jeho uvedenie medzi mužov), zvládol sám. Vlastne
s niekým iným. Ďakujem mu za to. Som hrdý na Mateja a mám ho veľmi rád.
Ďakujem Ti Pane Bože za cestu poznania Tvojej lásky.
Teodor