Danka – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Ahojte milí cenacolisti, chcem sa podeliť s takým malým svedectvom z Festy 2024.
Zázrakom bolo už len to, že sme sa s mladšou dcérou na ňu dostali, a teda sme sa
veľmi potešili. Neboli sme vopred prihlásené ale 2 týždne pred Festou sme sa
pokúšali zohnať aspoň nejaké miesto v autobuse potom, čo sme dostali pozvanie
od Paulínky. V nedeľu večer nám mama Gabika zavolala, že sú 2 miesta voľné a
odchod bol už v utorok. Aj keď sme netušili, čo nás čaká, veľmi sme sa tešili aj
napriek veľmi dlhej a náročnej ceste do Saluzza.
Máme v komunite dcéru Paulínku na skúsenosť. V komunite je od Veľkej noci.
Dostali sme od nej pozvanie na Festu (2 týždne pred začatím) s tým, že by nás
veľmi rada videla a necháva teda rozhodnutie na nás a na Božom riadení.
Po príchode na Festu sme ju hneď hľadali ale nenašli. Nakoniec nás náhodne
zbadala Paulínka a hneď na nás vykríkla. Veľmi sa potešila. Myslela si totiž, že
neprídeme. Toto stretnutie bolo silné a krásne ako aj pre ňu, tak aj pre nás. Bola v
nej veľká radosť aj napriek ťažkostiam, ktoré prežíva. Povzbudzovala nás, aby sme
sa tešili z každého dňa a z maličkostí, ktoré nás v živote stretnú. “Verte na
zázraky”, “zázraky sa dejú” často opakuje. Rozhovor, ktorý som s ňou mala, bol
silný a vďaka nemu mi otvorila oči. A verím tomu, že Pán cez ňu koná pre nás
všetkých. Pre mňa celé 4 dni mi pomohli “dobiť baterieky”, načerpať pre môj život.
Úžasné bolo aj navštívenie hrobu matky Elvíry, akoby bola s nami po celý čas a
sprevádzala nás.
Mladí boli úžasní a máme sa od nich čo učiť. Sálal z nich úsmev, radosť, sila. Veľká
vďaka všetkým, ktorý to pripravovali a účinkovali. A samozrejme vďaka Pánu Bohu
za to, že sme tam mohli byť. Bol to zázrak.
Danka
Anna – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Ahojte.
Podeliť sa o Festu na kúsku papiera? Veď to sa nedá!
Sama v sebe budem ešte dlho objavovať jej stopy v mojom živote ako po minulé
roky, lebo Festa nie je len nezabudnuteľný zážitok, dovolenka, ale je to skutočný dotyk Boha
na mieste, kde sa vskutku Nebo dotýka Zeme…
Vybrať čo bolo naj…? Snáď to, čo najviac bolelo…, pri čom vyšlo najviac sĺz…
Na našej prvej Feste manžel prijal Boha a ja som Ho po nej dala konečne na prvé miesto
v mojom živote… Na našej druhej Feste (i keď on-line) som spoznala a prijala do môjho
života Pannu Máriu (vlastne ešte rok predtým, ako sa toto stalo mottom ďalšej Festy). Vlani
som sa učila prijať smrť …
Táto Festa začala pri hrobe Mamy Elvíry objatím dona Stefana, objatím otca, objatím
samého Boha…. Človek by si mohol myslieť, že už nič viac nemôže dostať, ale dostáva stále
viac a viac… Ak má otvorené srdce, tak vníma zázraky ktoré sa dejú tu na kopci nielen
v gestách, očiach, rozhovoroch, večerných bilanciách… Každým ďalším dňom na Kopci ma
Boh prekvapuje, čo všetko ešte pre mňa pripravil… Tak aj mňa v adorácii po neuveriteľných
slovách františkána pátra Francesca (ktoré som mala pocit, že prišiel povedať práve mne), sa
Boh dotkol priamo v srdci a otvoril ďalšie dvierka. Dvierka môjho neprijatia a mojich
komplexov. Ukázal mi, že preňho nie je dôležité koľko máme očí (ja som pred 16 rokmi
o jedno prišla a v túto chvíľu som to prijala), ale či náš pohľad ide zo srdca a či hľadá Jeho.
Lebo v tomto pohľade oči nepotrebujeme… (A verte, že je obrovský rozdiel to VEDIEŤ a to
PRIJAŤ)
Tak sa len teším, že i keď na poslednú chvíľu, ale predsa, som prijala Jeho pozvanie na
pretváranie môjho pohľadu, môjho vnútra a modlím sa, aby všetci , ktorých pozýva, jeho
pozvanie prijali… Do Saluzza by mali putovať nie autobusy. Vlaky! Celé vlakové súpravy
nekonečne dlhé…
Ďakujem Ti Pane, že v tomto jedinom autobuse zo Slovenska si mi urobil miestečko…
Ďakujem…
Anna
Jana – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Jmenuji se Jana a chci se s Vámi podělit o moji zkušenost prožití Svátku života – Festa
della Vita 2024 .
Jaká byla moje motivace k cestě na Festu della Vita? Na Svátku života jsem byla spolu
s manželem několikrát ještě před obdobím covidu, a i když jsem se vždy těšila na program
Svátku života, přece jen jsem pokaždé napjatě čekala také na to, potkám-li zde syna,
později pak dceru, kteří byli toho času v komunitě Cenacolo. V letošním roce jsem však
měla touhu jet „za sebe“, (o to víc, že minulý rok na 40. výročí vzniku komunity a ani na
pohřeb matky Elvíry jsem nemohla), chtěla jsem v Saluzzu na kopci načerpat duchovní
posilu, povzbuzení do každodenního života…a také jsem měla speciální přání, pokud by to
bylo možné, přijít ke hrobu Matky Elvíry, děkovat za její svědectví života, za komunitu
Cenacolo a cestu našich dětí, a také jsem ji chtěla prosit o přímluvu…
Přiznávám, že jsem měla obavy z dlouhé cesty autobusem, ale při sdílení v průběhu
večera čas ubíhal rychle a my – rodiče a přátelé komunity Cenacolo ze Slovenska i z ČR a
několik chlapců z domu z Králové jsme se tak mohli během cesty blíže poznat. Myslím, že
nejen já jsem po příjezdu do Savigliana přivítala možnost odpočinku a byla tak připravena
prožít odpolední společnou mši svatou slavenou Otcem Štefanem v kapli ve městě.
Nyní po návratu domů jsou dojmy z prožití Festy stále živé, ještě ve mě zní melodie písní
… byly to intenzivní čtyři dny naplněné modlitbami, adoracemi, katechezemi, písněmi i
tancem, a také sdílením, ať už šlo o bilance večer po programu nebo při cestě zpět, či
osobní rozhovory.
Jedním z nejsilnějších momentů FDV pro mne byla návštěva hrobu Matky Elvíry v
Pagnu. Jaké překvapení bylo, když jsme se dozvěděli, že ve čtvrtek dopoledne, v den
zahájení Festy, pojedeme navštívit místo, kde je uloženo tělo Matky Elvíry. Vnímala jsem v
tom o to více velký dar a Boží Prozřetelnost, neboť jsem ještě doma našla informaci na
italském webu komunity, že ve dnech programu FDV návštěva hrobu Matky Elvíry nebude
možná … A my jsme zde mohli přijít v den zahájení Svátku života! Děkuji Ti, Pane, děkuji
Done Stefano, který jsi celou naši skupinu přivítal s takovou láskou, otevřeností a
darováním se pro nás, se slovy, že Matka Elvíra tu na nás čekala!
V kapli jsme mohli beze spěchu zůstat v modlitbě u jejího hrobu … a tato chvíle byla ještě
umocněna, když Don Stefano vystavil Eucharistii a dal nám všem požehnání. Před kaplí
jsem využila možnost napsat a vložit úmysly, za něž bude sloužena v sobotu mše svatá …
a tak jsem mohla předat Matce Elvíře své díky a prosby …
Celý letošní Svátek života se nesl v duchu tématu „Ho visto il Signore!“ tj. „Viděla
jsem Pána!“, vycházejícího z Janova evangelia. (Jn 20,18). Text z Písma sv. o setkání
Marie Magdaleny se Vzkříšeným Kristem u hrobu zněl opakovaně při katechezích i při mši
sv., a tak mi víc a více pronikal do srdce … V projekci na podiu se zobrazoval nejen text
tohoto mota v různých jazycích, ale také krásné vyjádření úryvku z Písma obrazem – Marie
Magdalena znázorněná zezadu, jak odchází od prázdného hrobu, a venku před ní je v záři
světla Zmrtvýchvstalý Kristus …
Letos to bylo poprvé, kdy v době Festy della Vita Matka Elvíra již nebyla fyzicky
přítomna (ani pomocí videopřenosu jako ještě minulý rok), ale jak připomněl Don Stefano:
ona žije! – tento rok je svátek života spojený s nebem, neboť Matka Elvíra se na nás dívá z
nebe!
A tak v tyto dny Svátku života se prolínaly myšlenky a záběry ze života Matky Elvíry se
svědectvím sester, se svědectvími chlapců a dívek o jejich zkušenosti, jak uviděli Pána,
úryvek z Písma sv. Vstupoval i do rozjímání při adoracích a katechezích. Velmi mne
oslovilo sdílení sester Misionářek Vzkříšení, jejich krásný tanec … a zejména pak
svědectví Dona Stefana o posledních chvílích odchodu Matky Elvíry 3. srpna 2023 nad
ránem, kdy po modlitbě Salve Regina Matka Elvíra otevřela oči dokořán a odešla … a
tehdy ona už viděla Pána!
Matka Elvíra viděla vzkříšeného Pána v mladých lidech, kteří byli nešťastní, ztracení,
bídní, a ona je milovala a věřila, že setkání se vzkříšeným Ježíšem i je přivede k životu.
Oslovila mne také katecheze P. Francesco Peyrona, kdy navázal opět na téma setkání
Marie Magdaleny se vzkříšeným Kristem. Ježíš se ptá M. Magdaleny: Ženo, proč pláčeš?
Koho hledáš? – I mne se ptá Ježíš: Koho hledáš? …Koho hledám já, za kým, za čím jdu?
Je pro mne Pán důležitý? Nebo hledám něco jiného?
P. Francesco se modlil nad námi modlitbu za osvobození a uzdravení … a také vybídl k
tomu, že máme naději, že jsme povoláni k životu, Ježíš nás každého volá jménem,
abychom byli světlem v dnešním světě tmy. I Matka Elvíra pochopila, že Život je dar,
využijme, žijme ho naplno a dobře.
„Ho visto il Signore!“ Ano, i já můžu říct: Viděla jsem Pána! Viděla jsem Pána v Eucharistii
při adoraci, viděla jsem Pána v očích Matky Elvíry na videu, viděla jsem Ho v očích Dona
Stefana, viděla jsem Vzkříšeného Pána ve svědectví chlapců a děvčat, kteří našli v Něm
život, v radosti mladých, kteří tančili, v očích chlapců, kteří měli službu u oběda a zdravili
nás … A Pán mi dal setkat se s Ním ve svátosti smíření a Eucharistie. Zároveň vím, že
přijdou dny běžné, možná smutek, temnota … a tak si chci v té chvíli připomenout – Pane,
Ty sestupuješ i do té temnoty, abys mne, nás, Ty vzkříšený, opět pozvedl k životu, ke
světlu.
Děkuji za Festu della Vita 2024!
Jana
Mária – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Sviatok života bol mojím prvým osobným stretnutím s komunitou Cenacolo. Mám brata,
ktorý je v komunite už vyše dvoch rokov. Myslela som si teda, že cez proces jeho prípravy
a vstupu a niekoľkých príležitostí, kedy som sa sním stretla, som komunitu dostatočne stihla
spoznať a viac mi ani na dlhé obdobie nebolo treba. Navyše som v sebe mala akýsi strach,
nechcela som myslieť na ťažké veci, ktoré to celé sprevádzali a túžila som si len uchovať
hlbokú vďačnosť za túto cestu. Asi to bude naozaj prozreteľnosť, že ma rodičia spolu so
sestrou zavolali na Sviatok života a zájazd do Saluzza. Nepovedali nám takmer nič a ja som
bola taká unavená a rozcestovaná ako sa len v lete dá, že ma to ani veľmi nezaujímalo –
prosto som si povedala úmysel, za ktorý som chcela cestu obetovať, a šla som. Asi by bolo na
pobavenie porovnávať moje predstavy s realitou. Stala som sa (aj s mojou sestrou, ktorá na
tom bola podobne) súčasťou programu zájazdu. Pamätám si na ráno pri hrobe matky Elvíry,
na upokojujúcu zelenú krajinu a vysoké štíty na obzore. Tú chvíľu som strávila v tichosti,
v kaplnke svojho srdca. Matka Elvíra mi bola už dávno blízka. Teraz som jej mohla v dlhom
mlčaní povedať všetko, o čo som ju chcela poprosiť a opýtať sa jej. A ona mi v nasledujúcich
dňoch v dávala odpovede na desiatky mojich otázok a prosieb. Chvíľami som zase žasla nad
intenzitou modlitby – aká je to obrovská sila, keď sa pod jednou strechou modlí vyše tisíc
ľudí celý deň! A celé to sprevádzala radosť, žiariaca z očí ľudí naokolo, tanca, spevu. Bola
som užasnutá a dojatá z toho, koľko dobra, talentov a nadšenia vie v komunite vyrásť zo
zranení, sklamaní a beznádeje. I keď som sa spočiatku cítila trochu nesvoja a niektoré veci
som nechápala, nasledujúce dni mi pootvorili oči. Videla som pred sebou na pozadí scenérie
Álp to krásne, veľké a obdivuhodné dielo a toľko zázrakov, koľko by len stačilo, aby som sa
presvedčila, že viera je stále živá. Inými slovami, ako aj znelo heslo celého sviatku: videla
som Pána.
Mária
Monika – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Na festu do Saluzzo som prichádzala s túžbou vidieť dcéru a prosbou k Bohu
o premenu môjho srdca. Témou festy tento rok bolo stretnutie Márie Magdalény s Ježišom
po jeho zmŕtvychvstaní. Celým programom sa niesla veta: Videla som Pána! Po skončení
festy oznamujem aj ja všetkým : Videla som Pána! Videla som Ho v očiach našich detí,
rodičov, v otvorených rozhovoroch s nimi, v krásnom úsmeve, ktorý ma dostal, keď mi ho
daroval neznámy mladý človek stojaci vedľa mňa. Videla som Pána v kňazovi, ktorý ma
vypočul a venoval mi čas v rozhovore. Práve cez neho som pocítila dotyk Pána, akoby mi
otváral oči a uši. Samozrejme hlavne srdce, ktoré chce uzdraviť . Dobrý Boh si vybral práve
miesto a čas pri sv. spovedi kde mi odovzdá hlavnú myšlienku mojej festy, posolstvo,
s ktorým pôjdem domov. Oslovilo ma počas festy veľa myšlienok, ale táto mi ostala
v srdci. Neočakávaj od druhého človeka to, čo ti nemôže dať. Nemaj predstavy ako sa
majú veci vyvíjať. Možno to nevie lebo to nedostal… Mária Magdaléna po svojom obrátení
mala svoje srdce otvorené najviac pre Boha a blížnych okolo seba. Jej srdce bolo
premenené Božou láskou, preto zanechala cestu hriechu, vedela robiť dobro. Našla som
v mojom živote úseky keď hľadám uznanie u ľudí, keď mám predsudky, robím si obavy
a prežívam strach. Áno so strachom som sa konfrontovala už dávno v mladosti. Nepáčilo
sa mi ako sa moja mama obávala o rôzne veci, ako to dopadne….. Hoci som jej to vyčítala
a povedala si v duchu, že taká nebudem, strach ma veru v živote už veľakrát dostal. Pre
pokoj v rodine som neriešila dôležité otázky vo vzťahu s manželom alebo som nešla do
rizikových rozhovorov s ľuďmi. Nechala som veci na pokoji. A oni tam zostali, neotvorené,
nevyriešené. Odkladanie nič nevyrieši, ale ani obhajovanie si svojej pravdy za každú cenu.
To sa učím v Cenakole 😊
Uverila som Pánovi nanovo, nesklamal moju vieru v Neho a pretvára moje srdce. Jemu nič
nie je nemožné, ale nebude to podľa mojich predstáv. Trochu to bolí, vidieť veci v pravde.
Ale som vďačná za vnútorný pokoj a nadhľad nad niektoré okolností, ktoré som predtým
nevedela spracovať. Povaha, moje ja, zážitky z detstva už sú mi dané. Môj postoj sa musí
zmeniť. A to je veľa. Veď nestačí nám vidieť kúsok dobrej vôle? Dobrá vôľa spojená
s dobrými vedomosťami, blízkosť Boha ma vedie do blízkosti človeka vedľa mňa. Zmení
mňa aj okolie.
Na záver som si uvedomila, že na festu som neprichádzala kvôli môjmu dieťaťu, ale kvôli
sebe! Vďaka Ti Bože, že pomaličky a postupne ako som schopná to prijať, premieňaš moje
kamenné srdce a meníš ho na srdce z mäsa.
Monika
Rasťo – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Ahojte, som Rasťo zo Zvolena a chcel by som sa s Vami podeliť o moje svedectvo
z tohtoročnej Festy della Vita.
Všetci čo ste sa aspoň raz zúčastnili na tejto oslave života viete, že sú to tri dni bohaté na
stretnutia a zážitky, preto nie je možné v tomto krátkom svedectve popísať všetky.
Chcel by som spomenúť aspoň dve. Prvý okamih, ktorý sa ma dotkol bol v piatok počas
večerného programu, keď boli premietané videá. Konkrétne sa ma dotkli slová pápeža Františka,
ktoré povedal pri návšteve komunitného domu v Ríme. Povedal: „ A (mama Elvíra) necháva zbrane
Vám aby ste ich niesli ďalej“…
Uvedomil som si, že tieto slová sú adresované aj mne a všetkým Cenacolským rodičom, mama Elvíra
nám ukázala cestu po ktorej máme kráčať a ako máme po nej kráčať. Pozvala nás všetkých k službe
a k tomu aby sme kvôli tejto službe obetovali aj niečo zo svojho pohodlia.
Ďalej pápež spomenul: „len Jeden je Večný, my nie sme veční“, my ľudia máme na tejto zemi čas,
ktorý máme využiť na službu, no je dôležité si aj uvedomiť, časové ohraničenie tejto služby, aby sme
dokázali včas odovzdať získané skúsenosti poprípade či moja služba je ešte pre komunitu prospešná.
V sobotu ma oslovili slová pátra Francesca Piloniho: „ku Vzkriesenému sa môžeme dostať len
cez bolesti kríža a Kalvárie“
Všetci by sme sa chceli tešiť zo svetla vzkriesenia, najlepšie bez námahy a poznania kríža. Ako všetci
vieme v komunite Cenacolo to takto nefunguje, každý jeden z nás musí spoznať (a niekedy až do
hĺbky) svoj vlastný kríž aby sa mohol tešiť zo vzkriesenia seba, svojho dieťaťa, rodiny.
A nakoniec: viete prečo apoštol Ján pribehol k hrobu ako prvý… Nie nebolo to preto, že by bol mladší
a silnejší. On totiž vedel, kde je Ježiš pochovaný. Preto aj my ak chceme byť prvý pri oslávenom
hrobe, musíme najprv prežiť chvíle pod krížom.
Tohtoročným mottom Festy bolo: „Videla som Pána“. V atmosfére festy nebol problém vidieť
Pána, horšie to asi bude po návrate do všedného života a spoločnosti. Chcel by som Vám preto
popriať aby ste aj naďalej videli Pána a najmä aby vzkrieseného Pána vo Vás videli aj ostatní.
Rasťo
Magdalénka – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Na sviatok života som sa s rodičmi a sestrou Máriou rozhodla ísť tento rok prvý krát. Nevedela som presne čo ma čaká a vravela som si, že nemám žiadne očakávania, hoci som si vytvárala v duchu predstavy ako si budem so sestrou robiť vlastný program a raz za čas sa zúčastníme aj programu na feste a aj to hlavne preto, aby Janko, môj brat v komunite, vedel, že sa oňho zaujímam… A bolo pre mňa radosťou, že mohol ísť s nami…
Ale už pri prvom zdieľaní v autobuse som si začala všímať súdržnosť komunity a radosť mnohých rodičov, že môžu ísť a vlastne ma to prekvapovalo a aj v niečom nepríjemne zaskočilo, lebo som si uvedomila, že sa budem musieť viac zapojiť do komunitného života, ktorý som dovtedy vnímala len okrajovo, a ktorému som sa možno podvedome bála viac otvoriť.
Festa a moja účasť na nej bola akoby cestou z tmy do svetla, z odmietania spoločenstva do prijatia a úplného odovzdania sa mu a aj Pánovi v eucharistií. Sama som nerozumela mojim pocitom a ich zvláštnemu vývoju, môjmu smútku aj prichádzajúcej radosti a vlastne som zistila, že púť, ako som si sama v sebe nazvala festu, nie je vlastne len mojou obeťou za Janka, ako som myslela, ale aj obeťou mňa samej. V mojom vnútri došlo akoby k rozpadu mojich predstáv a prozieb, ktoré som predostrela Pánu Bohu cez matku Elvíru (možno práve ona to tak zariadila, kto vie…). Priznám sa, že práve taký vývoj môjho duševného rozpoloženia som nečakala… A tak som sa z festy vracala aj plná radosti a nádeje, ktorú som videla v znovuvzkriesení duší ku radostnému a skutočnému životu s Pánom, ale aj som cítila bolesť a veľký pocit prázdnoty. Doma, už po návrate, som zažila ešte veľmi duševne bolestivý čas, ktorý však verím, viedol ku vnútornej smrti niečoho čo vo mne rástlo už mimo a nad čím môže vzklíčiť niečo nové, čo dá Pán.
A tak verím, že všetko čo som prežila a aj moje otvorenie sa ľuďom naokolo nemalo svoj zmysel len pre nich ale aj pre mňa samú a zmenu môjho zmýšľania.
Pane, ďakujem za nádych v Tebe, že si sa ma dotkol a aj za krásu Tvojich diel
…
Amen
Magdalénka
Zuzka a Ľuboš – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Pri písaní nášho svedectva si opäť spomínam na slová, ktoré nám „starší“ rodičia na rodičovskom
klube, chlapčenských kolokviách, či na všetkých stretnutiach s komunitou stále pripomínali – „je
veľmi dôležité pre všetkých ďalších rodičov a ich deti – svedectvo nášho života a svedectvo o všetkých
daroch čo komunita Cenacolo prináša, a treba o tom hovoriť a písať“. Najmä „náš Ivan“ bol v tomto
neoblomný. A rozumiem prečo – je to pre nás veľmi dôležité !
Jedným s tých darov je prítomnosť na celosvetovej oslave života – Festa de la vita, priamo v srdci
komunity Cenacolo, v Talianskom meste Saluzzo. Keď sme na Festu šli prvý krát – ešte pred
Coronou… tak sme v autobuse, v ktorom sme cestovali vyše 1000 km s ďalšími rodičmi závislých detí,
počuli vetu: „JE TO MIESTO KDE SA DOTÝKA NEBO ZEME“. Vtedy som tomu nechápal, neveril,
nerozumel…
Tento rok sme šli s manželkou opäť. Tentokrát bez našich detí. Išli sme zažiť pre nás neopakovateľnú
atmosféru v srdci komunity – čas plný stretnutí, úsmevov, tancov, objatí a …tečúcich sĺz radosti…
Uvedomujem si, že stredobodom všetkých týchto príjemých pocitov a prežitého času je sám Boh,
prítomný na tomto mieste.
Sme rodičia, ktorí mamu Elíru nikdy nevideli „naživo“, nikdy sme sa s ňou nestretli osobne a nemali
možnosť sa s ňou rozprávať či fotiť. Ale v prvý deň sme dostali dar – mohli sme ju osobne navštíviť
v Pagno, na mieste posledného odpočinku jej smrteľného tela. Pre mňa to bol reálny pocit, že je
skutočne osobne a reálne prítomná na tomto mieste. Jej telo bolo síce uložené v hrobe, ktoré bolo
odo mňa na pol metra, no reálna prítomnosť jej samej – jej duše – je všade. V sestričkách, ktoré nás
tam privítali, v chalanoch, ktorí nás sprevádzali pri ceste k hrobu, pri stretnutí s Donom Stefanom…
proste všade.
Don Stefan nás veľmi srdečne privítal a pri našom osobnom tichom čase prežívanom pri hrobe,
priniesol samotného Ježiša – ukrytého v Eucharistii. Povedal nám vetu: „Kde by sme všetci boli, keby
sme nestretli komunitu Cenacolo ?“
… veľmi nám tieto slová rezonovali počas celého ďalšieho času počas Festy. Skutočne si uvedomujem,
že nám stretnutie z Bohom v Cenacole, cez závislosť nášho syna – veľmi zmenilo nás i celú rodinu.
Naše manželstvo, naše deti, náš vzťah s detmi, vzťah medzi súrodencami, navzájom, vzťah medzi
našimi rodičmi, … proste nás samých.
Kde by sme boli…?
Ostatný čas počas Festy bol touto vetou stále prežívaný. Uvedomujem si, že minulosť už nezmením.
To čo sa stalo, to akí sme boli rodičia a ja ako otec – už nezmením. To čo náš syn stváral už nevráti
späť…. To čo bude zajtra – to neviem- a neviem či vôbec dožijem…
Ale čo viem – je radovať sa z každej prítomnej chvíle a prežívať ju naplno.
Zuzka a Ľuboš
Jarka – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Ahojte, dovolte mi, abych se s vámi posdílela o momenty, které jsem prožila během letošního Svátku
života v Saluzzu. Už cestou autobusem jsem si znovu uvědomila rozdílnost v mých očekáváních, když
jsme měli v komunitě syna a očekáváních, když už syn žije venku a my pokračujeme s tímto
společenstvím rodičů, které se stalo naší druhou rodinou. Je to pro mě taková duchovní obnova
s touto cenacolskou rodinou, která mi připomíná lid, který chodil ve tmě a při tom bloudění se setkal
se Světlem. A Pán stále rozmnožuje tento lid, tuto rodinu a proměňuje smutek v radost. Poslední roky
je moje očekávání o tom, co si tentokrát pro mě osobně Pán připravil. A bylo toho opravdu hodně.
U hrobu matky Elvíry mi zarezonovala otázka Dona Stefana: „ Kde bychom byli, kdyby Komunita
nevstoupila do našeho života?“ Cítila jsem vděčnost , že si nás Pán pozval a děkovala jsem matce
Elvíře za její ANO, kterým otevřela cestu pro záchranu našich dětí a uzdravení našich rodin.
Téma letošní Festy „ Viděla jsem Pána“ mi dávalo tušit, že mi dá nahlédnout, jak to mám já. Moment
setkání vzkříšeného Pána s Marií Magdalenou, která ho pozná, když zaslechne své jméno, je pro mě
velmi silný. Zároveň mi dává nahlédnout na mě samotnou. V minulosti, která není až tak vzdálená,
jsem z tajemství Velikonoc prožívala Ježíšovo zmrtvýchvstání, ale nevěděla jsem si rady s tajemstvím
kříže a Ježíšova utrpení. Proto se mě také dotklo v katechezi Padre Francesca, že Marie Magdalena
zůstala s Ježíšem i ve chvílích bolesti, neutekla od utrpení, zůstala. V komunitě se učím obejmout kříž,
neutíkat z těžkých situací, ale také vnímám, jak je pro mě těžké přijmout situace, věci, které vyřešit
nejdou a nemohu to změnit. A právě toto mě má vést, abych se víc než na sebe spoléhala na Pána.
Vedle adorací a mší sv. jsem mohla prožít také sobotní recital, a to nejen jako úžasné představení,
které je rok od roku dokonalejší. Velmi se mě dotýkalo, když děvčata a chlapci vyslovovali věty,
kterými stroze a bez emocí vyjadřovali zranění a bolest, které v dětství či dospívání prožívali a které
byly často vstupní branou k závislosti. Díky tomu víc a víc vnímám bolest, smutek, osamělost těch,
kteří se stali závislými – víc než to, jak se projevují navenek. Oslovilo mě i to, když si pomáhali jeden
druhému odložit masky. Bez toho není možné vidět to, kým opravdu jsem. I my rodiče jsme k tomu
pozvaní, pomáhat si navzájem, být i v tomto jeden druhému darem. Pro mě osobně byla
v konkrétních situacích tato pomoc k mému dobru, přestože nejdřív narazila na moje ego.
Bylo mi líto, že z českých rodičů se nás zúčastnilo tak málo. Někteří se sice přidali „ po vlastní ose“, ale
myslím, že společně prožitý čas i obtíže spojené s dlouhou cestou a především společné sdílení je to,
co nás obohacuje.
Z Festy jsem odjížděla s přáním, aby to všechno, co jsem prožila, nezůstalo jen jako krásný zážitek,
pocity, které převálcuje každodenní realita. Aby nezanikla slova, která byla pro mě, ale byla semínky,
která budou přinášet užitek v pravý čas. Abych hledala a nacházela Pána v druhých lidech a aby i oni
zahlédli aspoň nepatrný odlesk Jeho lásky, když se potkají se mnou.
Přátelé, těším se na další dobrodružství s vámi na cestě s Komunitou.
Mama Jarka
o. Štefan – Festa Della Vita – Saluzzo 2024
Aj toho roku dom dostal pozvanie duchovne sprevádzať skupinu komunitných rodičov na
Festival života do Saluzza. Už vopred som vedel, že to nebude len taká obyčajná púť či zájazd. S
touto partiou chodím rád, pretože to nie sú “normálni” ľudia. Keby boli normálni, tak sa možno ani
nikdy nedozvedia, že je nejaká Festa a že vôbec existuje komunita Cenacolo. Táto “nenormálnosť”
komunitných rodičov a priateľov robí z púte na Festu zážitok úplne odlišný. Ako kňaz cítim, že som
naozaj potrebný. To čo robí týchto ľudí, inak úplne rovnako zraniteľnych ako ktokoľvek iný,
výnimočných, je skúsenosť, že život, ak chceš aby bol dobrý a zmysluplný musíš žiť naplno,
poctivo a v pravde. A to isté platí aj o viere v Boha. Ako povedala mama Elvíra: “Viera, keď je
pravdivá, je vidieť.” Rád si túto vetu tak pre seba parafrázujem: “Ľudia vidia, či naozaj veríš…”
Toľko k atmosfére zájazdu.
Ešte rád pridám osobné povzbudenia. Na feste som bol jediný kňaz zo Slovenska. A keďže
kňazi a rehoľníci chodia na obedy a večere do Casa del Madre, mal som trochu obavu, ako a s
kým budem komunikovať, keďže taliančinu neovládam. Pán si túto moju obavu všimol a vždy
posadil ku mne buď Chorvátov, Ukrajincov, dokonca aj Nemca, s ktorým som si mohol oprášiť
nemčinu. Pri jednej večeri si ku mne prisadol aj Ivan Filipovič, s ktorým som sa niekoľkokrát stretol
v Medžugorí. Bol to veľmi obyčajný, ale zmysluplný rozhovor o všeličom možnom. Najsilnejší
moment bol však pri hrobe mamy Elvíry, keď ma tak spontánne objal don Stefano. Hoci sme sa
osobne nepoznali, v objatí bolo cítiť veľkú úprimnosť a pravdivosť lásky.
Človek má chodiť s otvorenými očami a vnímať znamenia čias. Pre mňa tým silným znamením
tohoročnej festy boli kňazské stretnutia a objatia.
To čím sme najviac zraňovaní je nedostatok lásky. Možno to niekomu znie neuveriteľne, ale aj
kňaz potrebuje milovať a byť milovaný. V tomto vidím veľký deficit u nás kňazov. Chceme žiť vo
viere, chceme ľuďom pomáhať, no chýba nám láska. Sme len cvendžiace zvonce a zuniace
cimbaly (1 Kor 13). Veľa vecí bude inak, keď na nás kňazoch bude vidieť, že sa máme radi a
cítime sa v kňazskom spoločenstve prijatí a milovaní. Elvíra často opakovala vetu “Amare, amare,
amare e servire!””Milovať, milovaŕ, milovať a slúžiť!”
Najprv musíš veľmi milovať, až potom dokážeš naozaj slúžiť iným. Len v láske sa naše životy
stanú skutočným darom pre druhých.
o. Štefan